Špeciál: Nájdite si svoje Lavaredo
Najlepší. Závod. Ever. Ako sa bežal?
Spísal som najskôr pre seba report z ultramaratónu Lavaredo, kde som štartoval posledný víkend v júni. Je to najdlhší beh, čo som kedy bežal, je tam príprava, rady, amtosféra, emócie, odolnosť, eufória.
Potom si vravím, že by bola škoda to nezdieľať. Pozor, je to fakt dlhé!😁 Ale verím, že autentické a inšpiruje vás to nájsť si svoj limit.
Beháme, aby sme boli v živote odolnejší. A to nie je úplne málo😎
Som Dušan a mám dve vášne. Odolnosť a behanie. Stačí, ak ťa zaujíma jedna z nich, prepojenie už nechaj na mňa🙌 Daj subscribe a nový článok ti vždy pristane do e-mailu.
Mesiace pred
Na Lavaredo som sa registroval už na jeseň. Rozmýšľal som nad traťami 50km, 80km aj tou 120km, nakoniec idem zlatú strednú cestu. 80ka je presnejšie 78km v a 4600 výškových. Lavaredo som chcel bežať už roky, je to jeden z najlegendárnejších trailrunning závodov v Európe, od ostatných som na to počul samú chválu, naviac je to v Dolomitoch, ktoré milujem.
Na začiatku roka dávam dokopy svoj race calendar a plán, kde je viacero závodov. Nie všetky sú pre mňa kategória A a niektoré sú skôr testovacie. Ako bežci dobre vieme, že plány sú jedna vec a realita je že nie všetko sa podarí.😅 Tak to aj dopadlo, ale Lavaredo 80km zostáva v podstate top priorita celého prvého polroka.
Vedel som, že 80 kilometrov bude môj najdlhší beh, čo som kedy bežal. Zatiaľ som dal maximálku 70km, keď som vlani nedokončil B7.😅 Prvý highlight jari mal byť Milano Marathon na začiatku apríla, následne som plánoval prejsť na kopce.
Ako už vieme, na maratóne som sa zranil a začal som tak znovu behať až 5. mája, prakticky od nuly. To mi na pohode nepridalo, pretože nemôžeme ísť do tréningu z 0 na 100 že áno. A zároveň zostávalo slabých 8 týždňov - na to, aby som sa postupne rozbehol, nabehal nielen objemy, ale aj riadne kopce.
Chodidlo vydržalo, ale objavili sa postupne problémy s hamstringom, kvôli ktorému som nakoniec radšej súťažne nebežal LHUT na Lysej hore a ktorý ma vyradil na ďalších pár dní. Keď som plánoval v rámci možností posledný ťažký beh v Malej Fatre, skončil som so žalúdkom na infúzke.😅
Long story short: nabehal som síce v tejto skrátenej príprave 380 kilometrov a 15.000 výškových. Na papieri asi okej, ale v štruktúre mi chýbal jednak solídny beh alebo pár behov dlhších ako 30km a jednak nejaký pobyt v Alpách / vyšších horách.. stihol som to tak na Snežku, do 1600 metrov nad morom.😅 Toto neopdorúčam a určite sa choďte otestovať do vysokých hôr, aspoň jeden víkend.
Neštartovať ale ani raz nebola možnosť. Teda hlava zvažuje v panike čokoľvek, moje sebavedomie na viacerých frontoch dostávalo veľmi zabrať posledné týždne, nie všetko sa darilo podľa predstáv, skôr naopak. Ale reálne som vedel, že toto proste pôjdem, ak budem fyzicky čo i len trochu môcť, aj keby som to mal celé odkráčať. Časový limit bol 22 hodín.
D-1
80ka je zo všetkých Lavaredo tratí (20, 50, 80, 120) jediná, ktorá neštartuje v Cortine, len tam končí. Každý rok 80ka štartuje na inom mieste, má inú podstatnú časť trate a dáva tak fantastickú možnosť preskúmať a pobehať Dolomity. Tento rok sme začínali v La Val, krásnej dedine v oblasti Alta Badia, kde líšky dávajú dobrú noc. Epické miesto, fakt, presne také, kam by som sa na prvú nevybral, ale keď sa tam ocitnete, ste veľmi vďačný, že vás tam osud zavial. Mal som možnosť byť tam už dve noci pred štartom a bolo to úplne peace of mind, viď moje storky.
V piatok som bral v Cortine štartové číslo. Toto mestečko bol úplne iný svet oproti pokojnému La Val, ale nevadilo mi to, ja tento závodný vajb milujem. Úplne ma to nakoplo, pre mňa je running expo, finiš a celá tá atmoška vždy top, hlavne na trail závodoch, tisíce bežcov z celého sveta, ktorých stretáš po celom meste, top scenéria Dolomít, krásna Cortina, naviac super počasie vyšlo. Fronta na číslo má pred desiatou najskôr asi 200 metrov, to som nezažil, ale rýchlo sa to potrhá. Beriem starter pack, odvzdávam to rodine a presúvam sa rýchlo do North Face obchodu, kde som sa regol na spoločný shakeout / community run. Testujem ich boty Vectiv Pro (fakt super inak), dávame spolu nejakých 8 kilákov, aj s North Face atlétmi, pohodový vajb, krásne scenérie, bežíme k jazeru, opäť mega nakopávačka.
Následne sa v Cortine už očakávajú prví finišeri trate 50km, ktorá sa beží v piatok. Takže ďalšie pohltenie atmosférou. Do akejkoľvek reštiky prídeme, všade sú samozrejme bežci a podľa náramkov na rukách sa len odhadujeme, že čo kto beží😁 Snažím sa celý týždeň, ale hlavne tento poseldný deň veľa piť, pretože je extrém teplo. Plus samozrejme carbload, nejaké klasiky pasta-pomodoro-tiramisu a znovu veľa pijem, hlavne ionty. Nervózny, nabudený, hlavne nech už to začne!
Večer v La Val už je nachystaný štartovací koridor, ktorý je rovno na ulici, kde bývame. Všade už sú prví bežci, keďže niektorí tiež spia priamo tu. Ak tu nespíte, môžete ísť na organizovaný autobus z Cortiny ráno o 5:00😅. Večer stíham ešte check trate na prechádzke, všetko je ready, vyzerá to fakt parádne.
Otázka teda zostáva, ako to bežať! Ako si nastaviť hlavu? Pretože ultra je vždy veľa o hlave. Napísal som si nejaké odhady časov na občerstvovačky, kde ma bude čakať segra s rodičmi. (naši nikdy neboli v Dolomitoch a toto prišlo ako super príležitosť ich tam zobrať). Vedel som, že svoje maximumam mám inde a že s ideálnou prípravou by som sa dostal niekde medzi 11-12 hodín, ale to mi teraz prišlo unreal. Ego musí bokom. Vzhľadom na všetky zdravotné veci si vravím, že hlavne to zabehnúť bez zranenia do konca. Back to basics. A druhý cieľ potom bol, dať to za svetla. 🔦 To znamená prísť do Cortiny cca pred západom slnka, do 21:00, takže môj čas do 14 hodín. Okej, to znie fajn.
Trasu na mape som si študoval už pár týždňov dopredu, videl som hlavné sedlo, cez ktoré pobežíme, bol som na štarte, časti trate, rovnako som sa prešiel cieľovou ulicou v Cortine. Takže som si to dobre vizualizoval už v predstihu, ako a kade to asi pôjdem a tento posledný deň tomu veľmi pomohol. Vizualizácia mi skvele funguje už od prvého marátonu v New Yorku v 2012, kedy sme videli cieľ deň dopredu a počas preteku potom viete na to často myslieť.
Vieme, že najdôležitejší spánok pred závodom a hlavne takýmto, je dve noci predom, nie až ten posledný. To už toho moc nenaspíte. A naviac som musel vstávať 5:15. Lenže vyšlo to tak, že som toho moc nenaspal prakticky celý týždeň, hlavne kvôli teplu a potom už asi aj nervozite🤣 Takže ďalší diel do skladačky: takto sa to nerobí! Z tohto som mal vážnu obavu, lebo forma-neforma je jedna vec, ale spánok by som mohol mať predsalen viac pod kontrolou a prakticky každé ráno posledný týždeň som sa cítil rozbitý. Prsteň mi len dával za pravdu.
D-day!
Vstávam 5:14, minútu pred budíkom. Hneď raňajkujem, nech to stihne trochu vytráviť. Z chladničky vyberám mega porciu už večer pripravenej kaše, v ktorej mám: ovsené vločky, nasekané orechy, proteín, kakao, čokoládové arašidové maslo, domáci džem, chia a na to ešte dávam polku banánu a kopec čerstvých čiernych ríbezlí. Je to asi najlepšia kaša, čo som kedy spravil a dávať to na noc do chladničky je na leto lifechanging😁 Moje najväčšie problémy na ultra vždy súviseli s tým, že som mal málo energie a nevedel som to dojesť. Počas takého behu spálite podľa dĺžky cca 4000-7000 kalórií (a pre predstavu, jeden banán ma cca 100 kcal). Samozrejme to aj tak nikdy nevyrovnáte počas behu, ale baterky mi už párkrát došli. 45 minút pred štartom ešte dopíjam Maurten DrinkMix 320. No a vypijem postupne až do štartu cca 7 deci ionťáku. Inak výnimočne štartujem bez kávy, nejak som to nestihol, za to som stihol wcko. Dosť podstatné!🤣
Pod oknami na ulici už sú prví bežci a reálne to ide tak, že na štart to mám od dverí asi 30 metrov. Polhoďku pred štartom sa ešte vybieham prebehnúť. Môj bežecký batoh je teda slušne ťažký - beriem liter ioňťáku, nejaké oblečko z povinnej výbavy, gely, tyčinky, mobil, kameru, paličky do vaku atď.
Štartujeme o 7 ráno a ideme hneď do 2400 metrov, napriek tomu idem len v krátkom tričku (resp. v košeli🤣), príde mi že je dosť teplo. Na štarte je nás 920! Moje číslo je 2170, to znamená že som 170. nasadený. Toto berme s dávkou rezervy, ale to číslo reprezentuje súčasný UTMB index (body, ktoré dostávame za odbehnuté závody v sérií UTMB). Hoci bývam na štarte, tým, že sa tam motám a ešte idem na poslednú chvíľu ešte na wc domov, dostanem sa asi až do polky koridoru. Čím ďalej od štartu, tým viac sa budem motať medzi ľuďmi.
Päť minút pred nám z reprákov púšťajú Ecstasy of gold od Morriconeho, to je už klasika na Lavaredo, total zimomriavky!🤯 Ešte sa potom dáva minúta ticha za starostu La Val, ktorý zomrel v piatok🙁 Odpočítavanie, tre-due-uno, andiamo!
7:01 štart!
Je to ten závod, ktorý sa hneď po štarte beží do kopca a do dosť prudkého kopca, A kým sa príde na prvú rovinku, prejdú asi dva kilometre. No ty kráso😅 Problém je, že som v polke toho odštartovaného hada, už s trochu pomalými bežcami, ktorí prakticky hneď za štartom začnú kráčať a vyťahujú paličky. To odmietam a snažím sa pomaly obiehať dopredu a nájsť si svoje tempo. Čo sa mi aj dobre darí, ani sa neutavím, aj idem celkom rýchlo. Ide sa mi super, atmoška v dedine parádna.
Cca na 6.km vyťahujem palice aj ja, lenže s hrôzou zisťujem, že jedna palička je zaseknutá a nedje vytiahnúť. Stalo sa to na týchto Leki asi mesiac dozadu, opravili mi to a fungovalo to, aj som s tým behal, no dnes ráno som to neskúšal. Problem solving poďme😅 Fajnové, ako pôjdem 4600 výškových s jednou palicou? Keď ma naviac ťahá zadný hamstring?😅 Asi 5 minút sa s tým za behu mordujem, nakoniec to povolí a vyťahujem to. Uff, prvý problém by sme mali. Quick win!
Prichádzame do prvého údolia, odkiaľ postupne vidieť sedlo, do ktorého šlapeme. A vidím aj hada bežcov predo mnou, odhadujem to tak, že som niekde medzi prvými 150 ľuďmi. Ide sa mi dobre, terén je dosť technický a zerodovaný, ideme po kameňoch, miestami po snehu, do kopca s paličkami samozrejme, stále obieham pár ľudí. Po 1h40min a takmer 11km som hore v sedle Ju de San Antone, v najvyššom bode celého závodu 2466 metrov. Odtiaľ vidím, kadiaľ pôjdeme dole a čaká nás krásny tiahly singláč s mega panorámou.
Je tu neskutočne nádherne. Ešte nie je ani 9 hodín ráno. Nechápem a tu si uvedomujem, že som mega vďačný, že tu vôbec môžem byť! Bude to dlhý deň, takže času na rozmýšľanie je neskutočne a toto dáva taký prvý moment na precitnutie.
Bežíme dole, dalo by sa aj rýchlejšie, obieham pár ľudí, ale zároveň sa to snažím nehrotiť a šetriť nohy… pretože do cieľa je to ešte prakticky celý deň. To je dosť šialený pocit, takže to púšťam z hlavy a sústredím sa krok za krokom. Postupne prechádzame na alpskú pastvinu, kde je kopec kráv a musíš doslova dávať pozor, aby si netrafil lajno. Downhill pokračuje ďalej technickou pasážou, kde púšťam pred seba jedneho týpka. Ten ale reaguje, že nech kľudne bežím pred ním, lebo on moc nevidí - stratil jednu šošovku. What da fuck!🤯 Ale že bude mať support na 54.km, tam to vyrieši. No toto presne, každý si na ultra ide svoj vlastný boj, s nejakými vlastnými problémami a toto je jeden z nich. Týpek teraz pobeží 40 kilákov na jedno oko.
Po viac ako dva a polhodinách zbieham na prvú občerstvovačku (odteraz píšem aj obč😅) na Pederu, 19.km. Tu ma čaká family support a strávim tu aj relatívne dosť času a aj ma podľa odhadov obehne asi 80 ľudí, čo už. Ale cítil som veľké teplo a čakalo nás ďalších 15km hore do 2000+ metrov, takže beriem hydrovak na 2 litre a so sebou slušnú zásobu iontu a vody. Dávam maurten gel, naak waffle, kolu, banán a citrón so soľou. Po občerstvovačke nás čaká okamžité prudké stúpanie po panelovej ceste, kde to kráčam.
Začínam cítiť prvú takú krízu - žalúdok asi nevie, čomu sa skôr venovať, hoci kráčame, to tempo do kopca je slušné, dosť rýchlo som sa najedol, ťahám o 2 kila viac na chrbte a naviac je čoraz väčšie teplo. Aj keď stúpanie zvoľní, prakticky stále ideme hore, kde nás čaká nekonečná náhorná plošina, kde na nás peče slnko. Nechcel som ťahať vlastný ionťák, vo vaku mám teda z občerstvovačky Naak Energy Drink Mix, ktorý už som skúšal deň predom (ups :D), ale moc mi to nebere. Je to nejaké pieskové.
Na Rifugio Bella tak vbieham do chaty a kupujem fľašku vychladeného Gatorade. Strašne dobre mi to padne, je to síce fľaša navyše, ale úplne mi to zmení náladu. Niekde tu začíname bežať dole, kde nás čaká ďalšia obč. A zároveň tu vidím, že som na tomto úseku strávil cca o hodinu viac, ako som plánoval, takže píšem family, že to nedám podľa plánu. Lenže sme v oblasti, kde aj následne asi dve - tri hodiny nebol prakticky žiadny signál. Po veľmi veľmi technickom zbehu veľkých skál, koreňov a ďalších vymožeností (je to ako bežať dole z Rozustca, ale asi tak polhodinu😅) zbiehame medzi kravami na cyklocestu a pomaly sa dopajdám na Malga Ra Stua, občerstvovačku na 34.km.
Dnes to dokončím😎
Popravde prídem tam a mám toho plné zuby. Nie som ani v polke! Musíte veľmi pracovať s hlavou, lebo opustiť sa dá rýchlo. Naviac na obč je komfortná možnosť skončiť, lebo sú tam autá, ktoré vás odvezú do Cortiny. To nezvažujem ani omylom, keď mi to nejde, tak si to rozsekám na malé kúsky a idem krok za krokom. Okej, dopajdám sa nejak na občerstvovačku. Dobre, dám si kolu. Dám si ryžu. Chvíľu oddýchnem a uvidím.
Malga Ra Stua je naviac občerstvovačka, kde sa stretávame s bežcami z trate 120km, ktorí bežia od 23:00 predchádzajúceho dňa a odteraz až do cieľa máme spoločnú cestu. Okamžite si dávam pohár koly a vývar. Na výber s cestovinami, alebo s ryžou. Okamžite ryža. Lenže nemám lyžicu (zabudol som si zobrať od rodiny), takže ryžu do seba súkam tak, jak sa len dá, prakticky aj rukami. Je mi to jedno🤣 Popravde tu strávim asi 20 minút, dávam si biele pečivo so syrom, znovu vývar s ryžou, kopec iontu, koly, melón, Naak waffle. Tu sa mi prihovára Juro Krivuš, lebo vidí podľa vlajky na čísle, že som Slovák. Juro beží 120km a toto už bežal v 2019, takže ma varuje, že nás v tomto teple čaká v nasledujúcej časti peklo, pretože pôjdeme v takom kaňone - volá to údolie smrti🥵 Takže sa znovu zavodňujem a napĺňam iontom flasky, aj vak.
Zdržanie mi až tak nevadí, pretože táto občerstvovačka bola pre mňa game changer. Vybieham odtiaľ ako úplne nový človek, 100% focus, kričím si ‘hh to tu rozj**e’ (moja vymyslená motivačná hláška😅) a som si úplne istý, že dnes to do cieľa dobehnem.
Hneď bežíme dole, čo je síce príjemné, ale je jasné, že o to viac pôjdeme hore. Ďalšia obč je za 20 kilometrov na Col Fallina. Obieham znovu pár ľudí, ale už nemám prehľad, z ktorej sú trate, sme tam ako my 80ky tak 120ky a nie vždy vidíš na štartové číslo. V tomto mieste je aj kopec turistov, je to pekná časť a je to blízko k hlavnej ceste do Cortiny. Postupne zase bežíme do kopca no a už to nemá dlho konca. Ideme spomínaným údolím / kaňonom Val Travenanzes a je to teda neskutočne nádherné. Niekoľkokrát križujeme rieku, to je úplna záchrana, pretože zakaždým tam namočím cielu čiapku a umyjem si tvár. Prvýkrát idem ešte opatrne, ale keď už to ideme tretíkrát, normál full brodenie po kolená riekou.. čo je top na nohy aj telo v tom teple, ale samozrejme na konci behu mám na chodidlách zo desať pľuzgierov🤣 Stále obieham desiatky ľudí, ide sa mi super a cítim sa fakt dobre.
Niekde tu sa dostávame do polky závodu, čo je mentálne vždy veľka úľava. Takže keď mi cinke na hodinách 40.km, je to okamžitý boost na ďalšiu polhoďku. Quick win! A takých quick wins potrebujete na takomto dlhom dni čo najviac. Dobieham Jura a ďalšie skoro dve hodiny ideme spolu. Juro je úplný makač, nejdeme ani nejak silovo rýchlo, len vždy povie - vyber si nejakého bežca v diaľke pred nami a toho dobehneme😁 A tak dookola.
Niekde pod sedlom je stanica s vodou, len sa tam opláchnem a ideme ďalej. Poctivo sa snažím dávať gely každých cca 45 minút, a aj keď mi to občas nechutíá, viem že na prázdnu nádrž s energiou môžem fajnovo doplatiť. Been there, done that! Veľké plus je, že obloha sa zatiahla a už na nás toľko nepeče. Quick win! Konečne sme hore v sedle, nasleduje zbeh svažnicou, stále s Jurom obiehame ďalších ľudí. Dávame taký väčší pokec, zisťujem že je z Martina (dovtedy som si myslel že z Bratislavy) a že je to doktor kolega môjho strýka v nemocnici! Haha. Ešte jeden uphill k bunkru z prvej vojny a už zase prudký technický zbeh na sedlo Col Falina.
Tu už zdiaľky počuť moderátorov, hudbu, ľudí, aj vidím, že sú tam stovky aut a celé to pôsobí jak nejaký letný hudobný festival. Bežím na našu tretiu veľkú obč, ktorá je vo veľkom stane, pripája sa ku mne segra Daška, ktorá kúsok beží vedľa mňa a je prekvapená, ako som v pohode. Fakt sa cítim super! Naši majú base pod malým stanom na tráve, lehátka, pitie, úplny summer vibe😁 Zhadzujem vak, ale nesadám si, bojím sa, že už by som sa nepostavil😅 Vyhadzujem všetky odpadky, beriem nové gely, magneska, edgar powerdrink do flasku, ďakujem, dáme si high five, niečo pozdieľam a presúvam sa do hlavného stanu. Znovu jem vývar s ryžou (už mám lyžicu!), stretávam Terku od trenéra Zdeňka, pýta sa ma, či niečo nepotrebujem. Nie, ale díky! Dobre sa najem, znovu ionťáky kola, ale moc toho neberiem, ďalšia obč je už za 8km. Lúčim sa so všetkými a bežíme krásnym singláčom dole.
Čaká nás asi posledný fakt ťažký výbeh okolo masívu Cinque Torri. Je to veľmi prudké a veľmi technické, samozrejme kráčam, ale aj tak sa mi darí obiehať pár ľudí. Obloha už je veľmi zatiahnutá, slnko teda nepeče, ale už nie sú ani výhľady také cool. Po ťažšom závere v rozbitom zerodovanom teréne sa dostávame na najvyšší bod tejto časti, Rifugio Averau. Malí chlapci stoja za pultom stánku a rozlievajú nam teplý, veľmi sladký čaj. Jeden vypijem, strašne dobre to padne. Quick win jak nikdy. A valím dole, v podstate po zjazdovke, stehná zase trpia.
Musím si ale zaklopať, že hoci som tento týždeň mal opäť dost bolesti v ľavom hamstringu, zatiaľ sa to viac neozýva. Rovnako sa neozývajú kŕče, čo ma prekvapuje, keďže nemám nabehané takét dlhé zbehy. Niežeby mi chýbali, ale je to výrazne plus. Od zranenia som výrazne zapracoval na cvikoch a hlavne začal chodiť na športové masáže. Totálny gamechanger. Hneď prvý maser ma zjazdil, že sa nediví, že mi to prdol sval v chodidle, že som tuhý jak nikdy. Potom som našiel super športového maséra v Prahe, bol som tam aj v utorok pred závodom a fantázia. Vždy tam hrozne trpím, smiech cez slzy, ale posun je to výrazný. Rovnako chodím pravidelne na fyzio, konečne nielen keď ma niečo bolí. Takže nohy síce bolia, stále viac, ale kritické to nie je, kŕčov som sa fakt bál.
Jeden ďalší vývar s ryžou, prosím
Tu som si myslel že už bežíme len dole na Giau, ale čaká nás tam ešte jeden výbeh, zase dosť technický a bere mi to vešekerú náladu. Na Passo Giau tak dobieham viac unavený ako na obč pred chvíľou. Opäť tam mám rodinu, idem hneď do veľkého stanu pre polievku a vraciam sa za nimi naspäť. Taliani, vrátane bežcov, tu na telke pozerajú svoj zápas na Eure, pohoda chill. Cítim sa už dosť dead a nie som si teraz istý, koľko výbehov ma ešte čaká. Do cieľa je to 16 km a na svoj pomyslený cieľ do 21:00 mi ostává 2:45 hodiny, ale fakt neviem, čo ma presne čaká. Viem, že posledných 14 kilometrov ideme stále dole, čo môže vyzerať fajn, ale po 60 kilometrov prudké technické zbehy sú nekonečný záhul a už som zažil závody (Tatranská šelma zdravím ťa), kde som posledné downhills kráčal extrémne pomaly.
Odchádzam z Giau, idem takou skoro vrstevnicou až sa za rohom predo mnou otvorí výhľad na, asi, posledné stúpanie. Je to obrovské, vidím tam hada ľudí a trošku sa opúšťam - fakt sa mi do toho nechce. Normálne si hlasno zanadávam. Pozriem sa okolo, ale klasicky - všetci tam už bojujeme a tak to potichu, pomaly, s paličkami vyšlapem. Myslím si, že je to posledné.🤣
Nasleduje zbeh, kde sa už musím extra sústrediť, pretože cítim, že tam už miestami akoby nie som prítomný. Tento pocit poznám, mechanicky automaticky bežíte, ale pristihnete sa, že hlava je niekde úplne inde. Neviem to ale popísať, akoby ste bežali pol metra od svojho tela.😅
Na zbehoch to nie je úplne safe. Dávam si kofein power tabletku, za chvíľu checkpoint, kde nam pípajú čipy. Bežím ďalej na autopilota a objavujem, ty jo… ďalšie stúpanie. Veď už sme mali ísť len dole! Hlavne že som študoval mapu a trasu. Ale už sa mi to zlieva. Na nálade mi pridá, že tam obieham pár ľudí a konečne som hore. Fakt posledný výbeh. V diaľke dole vidieť Cortinu. Super pocit, ale vyzerá to neskutočne ďaleko😅 Neistý, ale quick win!
Začína sa nekonečný zbeh dole a nie som si istý, ako vydržim bežať v tempe, veľmi záleží ako pôjdu nohy a či to budem vedieť z veľkej časti bežať. Začiatok je super, široký chodník a s týpkom predomnou valíme dole tempom 5:30. Čo je na túto fázu závodu pre mňa viac než okej, stále ideme po kamennej ceste. Po chvíli sme na poslednej občerstvovačke, pri krásnom jazere Federa. Váhal som, či sa tam ešte brzdiť, ale pre istotu dopĺňam ionťáky, neviem, čo ma ešte čaká. Pijem kolu z pohára a bežím ďalej. Krásny, mäkký chodník na lesnej hrabanke, ihličie, nie je to ani prudké, pohoda! 9 kilometrov do cieľa.
Obieham ďalších ľudí a ide sa mi fakt dobre, nabehol nejaký adrenalín a vidím aj na čase, že by som to mohol stihnúť. Pod chvíľou medzi stromami vidím Cortinu a vravím si že dammit, to je ešte strašne ďaleko. 8 kilometrov, okej, to je ako zo Snežky do Pece. To zas nie je také strašné. Prichádzame do pasáže, ktorej som sa obával - mega prudký padák, medzi skalami, technicky total. Opieram sa o paličky, zbieham dole. Stehná držia, kŕče žiadne, ideme aj dosť blatom, ale boty tiež držia. Túto časť už pred nami bežali 50kári včera, kopec 120károv no a aj značná časť ľudí od nás. Je to rozbité na kašu. Ide sa mi ale skvele, normálne to nechápem, kde beriem energiu! Total eufória.
Obieham ďalších a ďalších ľudí, prakticky všetci zo 120, tí ma povzbudzujú, prípadne počujem že začnú za mnou bežať, že ich to nakopne. Blížime sa ku Cortine. Asi 4 kiláky pred cieľom si dávam ešte jeden kofeínový maurten gel, mám trochu obavu, aby mi zrazu nedošla šťava. Nebolo by to nereálne, na hodinkách vidím už skoro 7000 spálených kalórií🔥. Naviac viem, keďže som si spravil domácu úlohu včera, že v Cortine je to ešte na hlavnú cieľovú ulicu dosť do kopca😅
Po pol deviatej večer vbiehame na pole, kde už sú prvé domy. Po chvíli míňam značku 2km to finish. To už nie je quick win, to už je big win. Oh my world! Tak ja to dám. Total nával emócií, je mi aj trochu do plaču, ale snažím sa ešte sústrediť. Medzi domami na ulici sú decká a ponúkajú nám pokrájaný melón. Jeden si beriem a je to najlepší melón na svete! V ďalšom dome je na ulicu spravená sprcha, máčam si hlavu a čiapku, dnes už asi dvadsiaty krát niekde a bežím ďalej. Už známy kopček na hlavnú ulicu celý bežím, mám dosť energie, niekto na mňa kričí po česky že super, ďakujem a zabáčam doprava na cieľovú Corso Italia. Čaká ma posledných 400 metrov do cieľa.
Corso Italia, here I come!
Úplne sa odtrhávam, total eufória, kričím, míňam stovky ľudí, ktorí nás povzbudzujú, či už dobehnutí bežci, iné supporty alebo len turisti sediaci na terasách podnikov. Bežím tempo 4:30 a strašne si to užívam. Dávam si highfive s ocom a ďalšími a ďalšími ľuďmi, vbieham do koridoru, kde všetci kričia, búchajú o zátarasy, dávam si high five s nastrčenými rukami, s moderátormi a na konci. Prebieham cieľom a od radosti vyskočím. Megaaa!
Najlepší pocit!
Trošku potláčam slzy, dýcham o 106. Stretávam hneď mamu so segrou, paráda. Opieram sa o zábradlie, dosť to tam rozdýchavam a veľmi si to užívam. Mega deň ty jo, úplne najlepší. Pri dobehnutí som mal pocit, že dám ešte 10 kilometrov, ale keď chvíľu stojím, už ho nemám🤣 Zdieľame si zážitky, posúvam sa ďalej v koridore. Miesto medaily dostávame finisher vestu.
Tak to bolo moje Lavaredo 2024. Dal som to za 13h 49m 22s. 78 kilometrov, podľa hodiniek nakoniec 4400m výškových. 232. miesto z 921 štartujúcich, 162 nedokončilo. Nie je to môj najlepší výkon ever, ale je to môj najlepší výkon v danom momente. A vzhľadom na všetky okolnosti som maximálne spokojný. Dobehol som, som bez zranenia, 14 hodín nie je úplne márnych a hlavne… som si to aj fakt užil!😎 Díky všetkým za povzbudivé správy a odkazy a díky rodine za 5hviezdičkový support! (oco bol tak nadšený, povedal, že keby bol mladší, tak to behá tiež!🔥) Ani raz som nejak hodiny výrazne netrpel a ani raz som sa počas toho zásadne necítil, že to nedám. Pochybnosti som mal rôzne týždne pred štartom, ale nakoniec to vyšlo. Famózne!
Ak beháte, nájdite si svoje Lavaredo a splňte si sen.
Díky, že ste dočítali až sem🙏
Vždy ma prekvapí, keď stretnem ďalších a ďalších a rozprávajú mi, ako RRC čítajú. Je to super pocit aj pre mňa a dáva to energiu! Ak vás to baví a inpširuje, dajte subscribe aj sem. Majte super leto!
Beháme, aby sme boli v živote odolnejší. A to nie je úplne málo😎
Som Dušan a mám dve vášne. Odolnosť a behanie. Stačí, ak ťa zaujíma jedna z nich, prepojenie už nechaj na mňa🙌 Daj subscribe a nový článok ti vždy pristane do e-mailu.