🇯🇵 Špeciál: Prečo som dokončil 70km ultra na Fuji?
Opäť takmer po roku dlhšia osobná spoveď. Report z ultra závodu, short story very long. Toto nie je polminútové reelsko s ai titulkami, toto je silný myšlienkový pochod.
Bolo to famózne? Veľmi.
Išiel by som tam znovu? Nie.
Na Mt.Fuji100 som sa registroval už v novembri minulého roku. Je to registrácia s lotériou - ak sa prihlási viac bežcov, ako je kapacita, čo bol náš prípad, prebieha lotéria. Tam som mal šťastie a vybrali ma. Fuji som objavil vlani, keď ho bežala a vyhrala legendárna Courtney Dauwalter. Naviac tento pretek patrí do svetovej série WorldMajorTrails. Japonsko som mal na travel zozname už roky (kto nie z našej bubliny?). Všetko do seba zapadalo.
Nutno povedať, že to mal byť môj prvý trail beh mimo Európy. S behaním v zahraničí mám svoje skúsenosti, v podstate od začiatku, čo sme začali v 2010 behať, to bolo spojené s cestovaním, svoj prvý maratón ever som bežal v New Yorku (blessed), cestné aj trail (závody) som pobehal v rôznych koncoch Európy, ale nikdy som nebol mimo na trailoch. Takže konečne. Popravde už sa na to ani neviem pozerať inak a keď je možnosť niekde cestovať, tak sa roky rovno pozerám na to, či sa tam zrovna niečo nebeží, Alebo opačne, pôjdem tam vtedy, keď sa tam bude niečo bežať. Čo bol aj tento prípad cesty do Ázie.
Beháme, aby sme boli v živote odolnejší. A to nie je úplne málo😎
Som Dušan a mám dve vášne. Odolnosť a behanie. Stačí, ak ťa zaujíma jedna z nich, prepojenie už nechaj na mňa🙌 Daj subscribe a nový článok ti vždy pristane do e-mailu.
Spravím si plán a 2025 bude petarda
Cez Vianoce som začal postupne objemovo trénovať a cítil som každý ďalší týždeň lepšie. Po silných týždňoch som si dal slabšie, do prípravy neskôr zapojil aj skialpy, samozrejme silový tréning, veľa rege, veľa sauny, masáže…a potom som sa na začiatku februára zranil, moja obľúbená pár milimetrová ruptura vo fascii pravého chodidla. Yes, už to bude asi chronické, mal som to aj vlani, aj dva roky predtým. A od polky februára prakticky nebehal.
V tom čase som si dal off a trpezlivo čakal s liečbou, písal som o tom tu, a stále som bol veľmi confident, že za dva mesiace budem na Fuji nielen fit, ale aj naspäť v tréningu. Najskôr som musel zrušiť cestný maratón v Los Angeles, bola polka marca a ja som stále kríval na jednu nohu. Takže plán bol, ale zase nič z neho😁 Videl som viac lekárov ako by bolo zdravé, vypočul si opozitné diagnózy a rady, bol na sonách, rtg, laseri, na rôznych fyzio, ale stále sa mi úplne nedarilo chodidlo zahojiť. Postupne som začal aspoň silovo trénovať, lebo inak by mi preplo!
Ako som povedal vyššie, tento závod bol súčasťou môjho veľkého tripu do Ázie, čo som vedel, že pôjdem určite. Ani raz nebola možnosť, že zruším celý výlet. Ale odlietal som s tým, že mám nabehané minimum a cítim sa tak všeljak. Do Ázie cestujem v polke apríla. Pred Japonskom strávim ešte pár dní v obľúbenom Hong Kongu, kde sa mi v obrovskej vlhkosti a malých mestských kopcoch podarilo niečo nabehať a 50km za týždeň bol môj najväčší objem za posledných dva a pol mesiaca. Cítil som sa všetko iné, len nie confident, pri prudkých kopcoch v HKG som často cítil lýtka, ktoré neboli ready a vysoká vlhkosť mi dvíhala tepy a to mi dvíhalo nervy. Príprava ako nikdy.
Organizačne. Po japonsky.
Asi dva týždne pred štartom ešte z domu píšem organizátorom, či by nebola možnosť preregistrovať sa na kratšiu 40ku, že mám zdravotné issues a poriadne som netrénoval. Predpokladám, že takýchto emailov dostáva každý organizátor desiatky a majú na to vlastnú bingo kartu.😂 Odpoveď prišla rýchlo - bez akéhokoľkvek pozdravu, oslovenia mi prišiel oznam, že v pravidlách v bode x odstavec y je jasne napísané, že zmena nie je možná! Tento follow the process prístup bol potom mottom celého japonského tripu.💁🏻♂️ (do Japonska som letel prvý krát)
Do Fujiyoshidy, miesta štartu, prichádzam rýchlym busom z Tokya vo štvrtok večer. Beh je v sobotu. Už som super aklimatizovaný, keďže v Ázii už som cez 10 dní.
V piatok dávam taký shakeout run cez krásny šintoistický shrine (ten typický japonský chrám) a raňajky v krásnej kaviarni Fabcafe. Následne sa presúvam na atletický štadión Kukurama, kde je expo, štart, cieľ a celé zázemie. Je krásne počko, v diaľke je vidieť Fuji, štadión je narvaný bežcami, veľmi prevažne z Ázie. Vo výstroji už sa chystajú stomíleri, ktorých hneď po obede už vezie autobus na ich štart. Stomíľová trať začína na inom mieste, naša má štart aj cieľ na štadióne.
My štartujeme v sobotu a až 13:30. Doteraz som nepochopil čas tohto štartu, asi to bolo pre to, že sme so stovkármi zdieľali časť trate, takže aby sme si vo veľkom nezavadzali. Štart 13:30 ale znamená, že prví prídu do cieľa cca o deviatej večer a gro bežcov teda príde v noci. Na prázdny štadión. V zime. To, že organizátori zabezpečili shuttlebuses naspäť do centra, kde bývala väčšina bežcov, len do 23:00 a potom až od 5:00, mi prišlo zaujímavé a ich odpoveď na moju otázku bola že: tak tu v noci počkáte. Lol.
Ďalšia zaujímavosť, so štartovým číslom sme dostali merací čip na boty, teda pre istotu dva, ričko a.. to je všetko. Žiadny starting pack, žiadne samples, nič. Proste číslo a triko. Oukej. World Trail Majors.
Ľudia v Japonsku sú extrémne milí a hoci nevedia dobre po anglicky, veľmi sa snažia vám pomôcť, celkový vajb bol hrozne fajn. Expo ale bolo bohaté, The North Face ako hlavný partner mal dva veľké stany s obchodom a vlastnou kaviarňou, bolo tu x ďalších značiek na testovačky (Hoka, La Sportiva, Adidas Terrex) a bolo tu x malých športových stánkov, kde sa ešte dali dokúpiť rôzne vecičky do povinnej výbavy.
Ad povinná výbava - veľmi výživná, obsahovala napr. prenosný záchod (aby ste sa ne💩 do prírody), dvoje dlhé nohavice (z toho jedny nepremokavé), dvoje čelovky s dvomi baterkami, a presnú info, koľko minimálne kilogramov má mať tvoja výbava / batoh, keď opúšťaš každú občerstvovačku. Nakoniec to nekontrolovali, Japonci pekne poctivo počítajú s tým, že to všetko ponesieš a dodržíš pravidlá. Tak sa aj stalo a ako zázrakom som to všetko napeckoval do malého päťlitrového Salomonu.
Ďalšia vec po japonsky, s ktorou som sa nestretol - dôrazne doporučovali mať očistené boty na behanie. Prečo? Aby ste z iných krajín / regiónov nedoniesli zvyšky blata, pôdy, semien invazívnych druhov, ktoré by mohli ohroziť miestnu vegetáciu. Dokonca na štarte na to bolo určené stanovisko. Kultúrne wow.
Húúúlky? Ten typ príslušenstva, ktoré to odbehnú za vás? Prekvapivo boli zakázané. Kvôli ochrane prírody. Akože išli sme v národnom parku, ale paličky vadia? Okej.. Čo mi vôbec nezahralo do kariet, pretože pri mojom preťaženom chodidle, nenatrénovanej achilovke / lýtku, by som si palicami vedel výrazne pomôcť. No tak bez toho!
Odbočka - píšem to tu prekvapivo - ale toto je presne ten typ vecí, ktoré pri cestovaní chcete zažiť - vidíte inú kultúru v praxi, ich návyky, mindset, premýšľanie nad spoločnosťou, prírodou, ako neotravovať ostatných. Zážitok!
🍱 Moja pre-race večera boli nakoniec onigiri, nechcel som nič riskovať, bol som na ne už zvyknutý a zjedol som ich asi štyri. Čiže veľa ryže a proteín k tomu.
Deň D: Zobudím sa, najhoršie za posledný mesiac🥲
Sobota ráno, deň závodu. Plus toho neskorého štartu bolo, že sa viem normálne vyspať a nemusím vstávať o piatej. Ako to býva na väčšine ultra, ktoré idú od 6-7 ráno.
Nebol to najlepší spánok, pretože na izbe bol veľký hluk z cesty vedľa. Ale ďaleko horšia vec bola, že som sa zobudil s opuchnutým chodidlom. Nie viditeľne, ale keď som to nohu dal to topánky, tak som cítil, že je to prúser a niečo tam nesedí. Out of nowhere… včera som v pohode behal. Šesť kilometrov. Dnes opuch.🤷🏻♂️
Úplne otrávený z celej tejto nekončiacej patálie som bol mimo svoju zónu celé doobedie. Žiadny pump up, žiadny vibing, žiadna hudba to nezachránila. Filozofovanie nad nesmrteľnosťou chrústa, čo má vôbec zmysel a prečo to celé vôbec robím a prečo radšej nehrám golf.
Vo Fabcafe dávam ešte jedno sacharidové jedlo a následne sa pred obedom taxíkom presúvam na štart. Horu Fuji dnes nebolo vidieť, na štarte je pocitovo o dosť chladnejšie ako včera. Popravde som veľmi stratil chuť a motiváciu sa akokoľvek pripravovať. Stále som nevedel poriadne dostúpiť na pravú nohu. Je to nová situácia, pretože akokoľvek som mal v minulosti problémy, vždy som sa na štarte vedel nakopnúť.
Od štartu na houby. Ako si nastaviť hlavu?
Rozum samozrejme velí to nehrotiť a keby to bolo doma, tak to vôbec ani neodštartujem. Tu hrá svoju rolu, že som na druhej strane planéty, som tu prvý a možno aj posledný krát, prešiel som lotériou, zaplatil štartovné, tešil som sa, pripravoval som sa na to, v rámci možností, skoro pol roka a teraz bum. Takže to zároveň nechcem hodiť za hlavu, že nevadí, nabudúce. Jak nabudúce? Nemám dvadsaťpäť.
Márne hľadám nejaké quick win, ale niečo predsa len viem ovplyvniť. Znižujem očakávania. Ambície ale aj tak nula. Zero. Bol som rozhodnutý vyštartovať, s tým, že:
skúsim to, kým to pôjde
som mentálne úplne vyrovnaný s tým, že to bude DNF (nedojdem do cieľa)
moje záchytné checkpointy boli Fujiyoshida hneď pár km po štarte (bežali sme dole do mesta), občerstvovačka na 15km a občerstvovačka na 25km. Kde môžeš skončiť a dovezú ťa busom do cieľa.
Ok, čo viem mať pod kontrolou?
Chodidlo silne zatejpujem, plus dávam kompresné podkolienky, aby som pomohol achilovke. Na ovále sa aspoň krátko rozbehám a rozcvičím. Finálne rozdeľujem oblečko a jedlo, čo beriem so sebou a čo si nechávam odložiť v cieli. Nastavený na to, že pôjdem max 25 kilometrov, si ani nechcem brať moc vecí, ale dobre ma osvietilo a nakoniec si beriem ešte celý zabalený druhý extra pakel s energy barmi, gelmi a magnezkom a suchými vecami. What if.
Teraz sa porovnávaj s ostatnými
13:30 štart a let's go! Nebolo to organizačne nič grandiózne, myslím, že klasický odpočet 10, 9,.. a ide sa! Je nás na štarte cez tisíc bežcov, inak som jediný Slovák a myslím, že nebol ani nikto z ČR, krátko obiehame štadión a začínajú dlhé rovinky po asfaltke smerom na Fujiyoshidu.
Tu prichádza prvý taký kickoff moment. Vždy vravím, aj som o tom písal, že sa nemáš porovnávať s ostatnými, až na pár príkladov. Tak toto je ono! Od začiatku totiž stretávame, presnejšie obiehame bežcov zo stomíľovej trate (170km). Zdieľame s nimi celú našu trať až do cieľa. Má to taký jeden rozdiel, že keď ich teraz obieham, ja mám v nohách dva kilomtere a oni už 102 kilometrov. Keď vidím niektorých tých ľudí, hlavne starších, alebo aj staršie ženy, ako už toho majú plné zuby, ale idú a budú bežať v podstate to, čo my.. tak si vravím no way, akože total rešpekt a keď to oni nejak dajú, who am I to mrnčať here! Tak ma to predsalen trochu nakopne! To pôjde!
Po piatich kilometroch prichádza prvé stúpanie a prvý trail. Celé sa to upcháva, lebo zo širokej asfaltky sa zrazu štosujeme na úzky singláč. Prebehávame les a sme naspäť na kraji Fujiyoshidy, kde nám pred múzeum fandí veľa ľudí.
Ty jo, ta noha celkom drží. Zvládol som uphill, zvládol som prvý downhill, nemám pocit, že by som vyslovene trpel, alebo zle našľapoval. Asi som to rozbehal, prišla tam krv a prestalo to bolieť? Do tej 15ky by som to mohol dať. Step by step.
Nasleduje ďalší kultúrny wtf moment, keď ešte v meste križujeme štvorprúdovú cestu. Sme v dlhom vláčiku, časť to prejde a rovno predo mnou nabehne na semafore červená pre chodcov. Normálne stojíme a čakáme na červenej asi dve minúty. V danom momente mi to prišlo hrozne bizarné, proste ako sme tam boli všetci spolu, tak tí bežci pred nami nám úplne zmizli. Na 70 km to je asi úplne jedno, hlavne keď nejdeš o umiestenenie, ale úlet. Japonsko. Stojíš a čakáš. Follow the process. (inak potom som videl video, ako Courtney na Coconda250 stála tiež na červenú, tak už som ticho😅)
V podstate sme stále na kraji mesta a stále bežíme plus mínus dole kopcom, nič zásadné sa nedeje. Príde prvé veľké stúpanie, tiahneme lesom, zrazu veľký rachot, stádo vysokej beží pár desiatok metrov od nás. Ale bolo ich že 150. Aspoň nejaké vzrúšo, inak je to pohoda za kormidlom na pokojnom mori.
Zábavu robia zakaždým dobrovoľníci, ktorí nám vždy na rôznych rázcestiach a križovatkách ukazujú smer, pritom majú oblečené kostýmy, masky a bláznivo nás povzbudzujú.
Cítim sa okej, not great, not terrible. Držím si okej tempo, vôbec netuším, ako som na tom v poradí, myslím, že som skôr v prednej polovici. Po 45 minutách si vždy dám gel, noha stále okej, teplo okej, blížime sa na prvú občerstvovačku.
Tá sa nachádza po 15 km pri športovej hale v takej dedine, ani nemám pocit, že som v Japonsku. Dávam si kolu, sladké koláčiky a doplňujem iont. Čo inak celé preteky znamená, že dostaneme v plaste zabalený prášok, jednu dávku a to si sami miešame do vody. Takže ak chceš dva ionty, dva plasty. Bingo, ešteže nemôžeme čurať do lesa!
To je ďalšia kultúrna haluz. Na takto dlhej trati, ktorá ide 80% lesom, bežne čúrate v lese. Proste idete niekde za strom a vyčúrate sa. Príroda. Tu som zatiaľ nevidel nikoho čúrať a na občerstvovačke sa normal stojí veľká rada na toiky, kde ľudia čurajú. Sranda. :D
Tu určite pokračujem ďalej, nie je dôvod skončiť. Vybieham ďalej a čaká nás najnudnejšia pasáž celej trate - ideme dlhú rovinku pomedzi polia za domami. Dosť fúka, snažím sa ísť easy tempo. Popravde, znovu nad tým rozmýšľam, že vôbec nemám pocit, že som v Japonsku. Fuji nevidieť, tie domy polia vyzerajú kľudne ako v Rajeckej doline. Najvyšší kopec, na ktorý za chvíľu ideme, má 1300 metrov. Alebo B7 mi to začína veľmi pripomínať. Štart na štadióne, veľa asfaltu zo začiatku, hore na kopec, dole do dedín na aid stations.🤷🏻♂️
Mám za sebou cez 20 km a nemám pocit, že meliem z posledného. Hoci sa mi ide dobre, väčšinu času okrem tejto poslednej časti sme išli po asfalte a dole kopcom. Ani ten posledný kopec ma zatiaľ extra nepreveril. Čo vieme, že príde. Mierime k jazeru Yamanaka, kde je ďalšia občerstvovačka, beriem to tak, že nie je ani 17 hodín, cítim sa good, proste.. nie je dôvod skončiť! Rozhodujem sa, že idem ďalej. Jedlo top, dávam si miso polievku, riceball, doplňujem ionty, vybieham na detskom ihrisku, dávam high five s deckami, arigato!
Nemrnči mi tu!
Stále mám pocit, že to mám pod kontrolou a vo vlastných rukách. To je príjemne. Zdravotne ma to zatiaľ neobmedzuje, idem si malé ciele, quick wins, step by step, stanica za stanicou, kopec za kopcom, pravidelne príjmať energiu. Follow the process.
Začína síce byť divná zima, tak vyťahujem rukavice a už stúpam nekonečným sopečným kopcom nad jazerom. Ešte vidíme prichádzajúci sunset, aby za desať minút padla totálna hmla a nevidíš nič. Začína nekonečný hrebeň hore dole, pripomína mi to súľovské peklo počas Big Bear Ultra.😅
Noha okej a musím povedať, že som sa fyzicky cítil veľmi silný. Nebolo to najlepšie tempo, ale relatívne to stále zvládam. Už sme väčšinu na trailoch, v lesíku. Okolo 35. km sme stále chodili hore dole, také malé, ale technické kopce, najskôr západ slnka, potom už za tmy. Lebo konečne začíname točiť výškové, žiadna rovina. Hrozne sa to ťahalo. Začínam cítiť, že nemám nabehané. Päť kilometrov idem hodinu. Príde prvá, ale za to veľká kríza, kedy to nemalo konca a začal som mať opakujúce sa stavy, že fakt na to pečiem dnes a na ďalšej občerstvovačke končím.
Potom som si ale povedal, že jediný dôvod je, že sa mi v danom momente nechce. Nič mi zdravotne ani fyzicky nebránilo ísť ďalej, len ma proste boleli nohy a hrozne ma to vytáčalo, aký som pomalý. Ale to, že sa mi nechce, predsa nie je žiadny argument! Nešiel som sem 7000 kilometrov, aby som potom skončil na občerstvovačke pre to, že sa mi nechcelo.
Jedna z techník na resilience, ktorá mi funguje, že sa rozprávate sami so sebou. Vnútorný dialóg. Na to máte pri xy hodinových ultra priveľa času. Znie to bizarne, ale mne toto funguje od prvého maratónu. Takže v reale to v hlave vyzerá takto: "Fakt to už nedávam, nebaví ma to, hore dole stále, sme tesne za polkou, nevládzem to rýchlejšie dupať" - Je*e ti Duško?!? Sa spamätaj láskavo. Toto si chcel? Chcel. Za toto si zaplatil. Kvôli tomuto si sem cestoval. Chcel si behať v Japonsku? Tak mi tu nemrnči a pome je*o. Alebo. "Kks, asi kŕč, toto je divné.." - Ale prestaň prosííím ťa, pome, ľavá, práva, ľavá…
“Jedna Snežka ma predsa nemôže rozhodiť!”
Na aid station na 40.km už som dobehol po dlhšom downhille vo veselej nálade. Nepripúšťal som si to, ale tušil som, že tam aj tak nemôžem skončiť (Japonci písali, že len fakt emergency situácia, kvôli zlej dopravnej dostupnosti tam) a musím to hecnúť ešte ďalších minimálne desať kilometrov na aid station 50km. Dal som si tam miso polievku, sladké pečivko, kávu a veľa iontu. Blízkym posielam videá, že nálada je dobrá. Quick win! Pri odchode ešte vtipkujem nad nakreslenou mapou na whiteboarde, kde bolo nakreslené že nás teraz čaká najvyšší kopec celého výletu, 1598 mnm Mt. Shakush. "Jedna Snežka ma predsa nemôže rozhodiť!"
V tomto mindsete opúšťam aid station a chvíľu idem sám lesom, v mačetou vysekanom chodníku, len ja a svetlo. V tomto nastavení sa rozhodnem, že dnes to proste dobehnem. Sme len tesne za polovicou, ale začínam sa cítiť strašne dobre, noha okej, fyzicky stále okej, ale hlavne mentálne úplne top.
Šeredne som sa mýlil, lebo - Snežka to nebola. Bol to Veľký Rozsutec. Po krátkej pasáži v lese som postupne začal dobiehať veľa bežcov, až sme došli na extrém technickú pasáž. Pozriem hore, je to fixované lanami, na stromoch značky danger, bol tam reálne lievik bežcov a išli sme ani nie krokom. V kombinácií s tmou / čelovkami sa to veľmi spomalilo a tempo bolo mizerné. Tažký, turistický, miestami horolezecký úsek. Tak tu ma nálada trochu opustila, ale poslal som tam magnézium a kofeínovy maurten kvôli koncentrácií a krok za krokom vo vláčiku sme šľapali hore.
Konečne prichádzame na najvyšší bod tej trate, pomyslený Rozsutec, kde je už z diaľky vidieť svetielka a počuť randál od dobrovoľníkov. Za bieleho dňa a viditeľnosti je tu krásne vidieť Fuji. My sme tu o pol desiatej, takže je vidieť len nasvietené údolie s mestom Fujiyoshida a obrys hory Fuji nad ním. Chvíľu sa tam pomotám a valím dole.
Začína najdlhší a najstrmší downhill celého závodu. Na 6km naklesáme 900 metrov. Snažím sa šetriť si stehná, cítim sa silný, opakovane sa mi potvrdzuje, že to musí byť dôsledok silovej prípravy vo fitku, lebo nabehané fakt nemám. Pripomínam, že ideme už celý čas po tme, takže čelovka mode on. Neprší, je tak desať stupňov a pomaličky dole obieham jedného bežca za druhým.
52 km v nohách, hodina pred polnocou a prichádzam na poslednú občerstvovačku celého závodu. Sme na kraji Fujiyoshidy, čo je mentálne tricky, lebo do teplej izby je to odtiaľto bližšie, ako bežať do cieľa. A my ešte robíme jeden taký polnočný výlet na hrebeň. Cítim sa confident na dobeh, hoci je to stále ešte 18 kilometrov a za chvíľu je polnoc.
Ďakujem sebe, že som si zbalil ten extra pakel s jedlom. Aj tak tu do seba ladujem teplý udon, dávam si veľa pomarančov a veľa koly. Prezliekam si suché veci, čo som dúfal, že mi dodá trochu boost na nejaký čas. Nebolo to zlé, len problém je, že po výbehu z aid je mi extrém zima. Tu viem, že stačí počkať 10-15 minút, telo sa zahreje a som back in the game. Aj tak ale drkotám zubami a chvíľu je to dosť otravné. Nie sme z cukru, prešlo to. Mám 17 kilometrov do cieľa a začnem rozmýšľať, ktorý hráč v Martimexe Martin hrával so 17kou. Nespomeniem si. Posielam hlasovku Šmadjovi. Asi tak funguje hlava počas ultra.
Na poslednom hrebeni tohto celodenného výletu ideme 600 výškových na 4 kilometre. To neznie hrozivo. Na začiatku sa ešte cítim solidne, obieham jedného bežca za druhým, ale od polky kopca príde druhá kríza a mám toho plné zuby. Dávam maurten s kofeínom a neviem sa dočkať konca. Aj tak tu nemám ako skončiť, musel by som ísť po trati domov😁 Po ľavej strane celý čas vidíme nasvietené mesto Fujiyoshida a niekde vzadu pod Fuji atletický štadión, náš cieľ. Stále viac ako desať kilometrov. Hore sú zase šialene oblečení dobrovoľníci, zabalení do blikajúcich svetielok, ktorí nás navigujú. Chvíľu rozmýšľam, či už sa mi to nesníva. Stále to nemá konca a meliem z posledného. Niekde je tu značka posledných 60 výškových. To by asi šlo!
Od začiatku viem, že aj keď z tohto hrebeňa zbehneme dole, posledných 5-6 kilákov bežíme síce cez mesto, ale stále do kopca, pretože ten štadión je nad mestom. Už mi to je jedno, plazím sa síce tempom 7:30, ale stále sa mi darí obiehať jedného človeka za druhým. Niežeby to hralo rolu, ale mentálne mi to veľmi pomáha.
Od DNF k finisher medaili
Sú tu tri kilometre do cieľa a ja si začínam naplno uvedomovať, že dnes to fakt dobehnem.
Toto-dám-už-aj-na-rukách.
Hell fucking yes! Úplne nové skúsenosti, opačná strana zemegule, minimum bežeckého tréningu, na štarte úplne down, step by step, potom vlastne okej a potom mood dnes to dojdem, krízy a prvykrát ever dobeh do cieľa v noci! Úprimne, chce sa mi aj plakať, ale ešte to potlačím. Stále obieham ľudí, ktorí už kráčajú, mne sa darí ako tak bežať. Pri odbočke na štadión ma obieha húkajúca sanitka - just in time!
Vbieham na ovál, v cieli nás čaká len pár ľudí od organizátorov, snažia sa robiť atmošku. Je to tu! Po 70km dobieham o štvrť na tri nad ránom do cieľa. Dostávam finisher medailu. A nedostávam finisher vestu, lebo tam zmätkujú, že je to len pre stovkárov. Ok :D Je mi to úplne jedno.
Čo mi jedno nie je, že po chvíli začínam drkotať zubami. Sú 3 stupne, v cieli dostanem len studenú vodu, nie je tam vôbec žiadne(!) jedlo. Končím na 186. mieste z 1000 ľudí, čo nie je na zápis do rajeckých novín, ale vzhľadom na všetky okolnosti to nie je zas úplne marné.
Pamätám si, ako Iva vravela v ich podcaste, že CCC na veľkom UTMB dobehla v noci do prázdneho Chamonix a atmoška o ničom. Tak tu to bolo asi podobné, akurát, že sme nedostali ani najesť. V stánku som si mohol kúpiť pizzu. Ale pozor, v noci robili len smaženú. Ty jo, vyprážané je to posledné, čo chcem jesť po tomto náklade a ešte o pol tretej v noci. Je mi všetko jedno, beriem si veci z úschovne, dávam suché, naobliekam sa, poprosím organizátorov, nech mi objednajú taxi a šmýkam cez sprchu do postele.
Chcel by som napísať, že to bola najťažšia vec, čo som kedy bežal. Ale nie je to pravda. Okolnosti neboli priaznivé, od začiatku som vlastne čakal, za ktorou zákrutou už nebudem môcť bežať, až som bol zrazu za polkou a až som sa zrazu mentálne nastavil na to, že už to dám. Fyzicky, paradoxne, ale hlavne mentálne, som sa cítil veľmi silný a dnes som to tak z 80% dobehol hlavou. Nie je to olympiáda, nebojujem dnes ani o žiadne priečky, ale aj tak ma to veľmi naplnilo a som so sebou fakt spoko. Že to hecneš hlavou, aj keď ti to nejde vôbec naproti. Ten pocit v cieli bol famózny, predstava, že to nie je DNF, ktorým som si bol istý prvú polku dňa, ale že mi dali finisher medailu na krk.. že táto misia je dokončená a nemusím sa tu už nikdy trepať znovu😂 Top top pocit!
Bol to pekný závod a ohromná skúsenosť do batôžka odolnosti. Ale že by to bolo také, že tu sa ešte musím vrátiť (ako Lavaredo), tak to nie.
Každopádne, obrovské arigato domácim, aj za tu netradičnú organizáciu, ale hlavne za skvelé povzbudzovanie. Cítim vďačnosť za možnosť toto zážívať po svete. Vďaka za support všetkým blízkym, aj vám, čo ste mi písali. Ak to niekto dočítal až sem, máte tiež medailu.😁
A nemrnči mi tu už!
Beháme, aby sme boli v živote odolnejší. A to nie je úplne málo😎
Som Dušan a mám dve vášne. Odolnosť a behanie. Stačí, ak ťa zaujíma jedna z nich, prepojenie už nechaj na mňa🙌 Ak ťa to bavilo, daj subscribe a nový článok ti vždy pristane do e-mailu.
P.S. Noha to nejak prekvapivo zvládla. Rovno odtiaľto som sa presúval do krásneho Hakone v horách (odporúčam), kde som za tri dni dal 5x ich onsen (japonský wellness) a prešiel dizajnové galérie. Bola tam svalovica ako brno, ale prešlo to postupne. Následne Tokyo, Kyoto a Osaka v priemere s 28 000 krokmi denne. Poho!
Moja Strava
Môj bežecký instagram
